Slovenské HRDINKY koronakrízy

Sú silné, odvážne, vzdelané a tak všeobecne úžasné. V bežných časoch ich prácu berieme viac ako samozrejmosť, aj keď vieme, že by sme ju všetci určite nezvládli. V čase svetovej pandémie však tieto ženy doslova zachraňujú svet, a preto sú tento mesiac aj našimi najväčšími hrdinkami.

Hoci sa to tak na obrazovkách televízií často nezdá, v posledných mesiacoch, ktoré svet potrápili viac ako akékoľvek voľby či zahraničnopolitické krízy, to boli práve ženy, ktoré sa starali o to, aby sme prežili. Bez akéhokoľvek zveličovania hrajú ženy v aktuálnej pandémii nového koronavírusu absolútne kľúčovú úlohu – u nás aj inde na svete tvoria totiž viac než 80 % všetkých pracovníkov v zdravotníctve. Napriek všetkému testosterónu a mužským egám v rozličných vládach sme teda nakoniec svoje životy museli všetci aj tak zveriť matkám, sestrám, dcéram – všetkým lekárkam, sestričkám, lekárničkám, upratovačkám či laborantkám, ktoré denno-denne bojujú nielen so stresom zo svojho povolania, ale aj s tým, aby zvládali starostlivosť o vlastné zdravie, rodinu, deti či domácnosť.

 

Či chceme alebo nie, ženy to v spoločnosti majú ešte stále omnoho náročnejšie, než muži. A nielen preto, že majú dokázateľne menej príležitostí. Keď sa zatvorili školy, väčšie bremeno pri vzdelávaní detí padlo práve na matky, ktoré popri ňom musia stíhať aj zarábať peniaze, zvládať nápor v práci, variť, starať sa o vlastných rodičov či stíhať nákupy potravín. My sme sa preto rozhodli porozprávať s niekoľkými Slovenkami, ktoré bojujú s koronavírusom v prvej línii a z ich bežnej práce sa zrazu stali najviac rizikové, a zároveň najdôležitejšie povolania na svete.

 

Bojujeme, čo nám sily stačia

Zatiaľ čo premiér(i) na tlačovkách spomínali vyťažených doktorov či záchranárov, pomoc našim farmaceutom v lekárňach išla tak trochu bokom. Sú to však práve magistry v lekárňach, ktoré často pomáhajú pacientom ako prvé, ešte predtým, ako sa ľudia vôbec vyberú so svojimi problémami k lekárovi. A počiatočné týždne pandémie boli pre nich snáď najväčšou skúškou v živote.

 

Janka Selecká, majiteľka lekárne v Sečovciach, si vážnosť situácie začala uvedomovať pomerne rýchlo. „17. februára sa nám narodila vnučka Natálka, už v nemocnici bol pre chrípku zákaz návštev a prítomnosť otca pri pôrode bola tiež vylúčená. Keď došli domov, tak som si každý deň vychutnávala večerné kúpanie malej,“ opisuje čas pred vypuknutím epidémie Janka. „Po niekoľkých dňoch, keď v lekárni začala byť panika medzi pacientmi, som si uvedomila, že som aj ja potenciálne nebezpečenstvo. V lekárni sme hneď zvýšili bezpečnostné opatrenia, dali sme sklenenú stenu medzi nás a pacientov, začali používať rúška, rukavice a jednorazové plášte,“ opisuje farmaceutka, ktorá si napriek tomu stále uvedomovala zvýšené nebezpečenstvo pre seba, svoju rodinu aj pacientov. „Samozrejme, že nám nebolo jedno, keď niekoho chytil záchvat kašľa,“ hovorí. „Strach bol veľký, ale uvedomujeme si, že naša práca je poslanie a naši pacienti nás potrebujú,“ dodáva.

 

Väčšiu opatrnosť vo svojej práci rýchlo zaviedla aj Lívia Prešinská, farmaceutka, ktorá pracuje za českými hranicami, kde počet nakazených rástol od začiatku rýchlejšie ako doma na Slovensku. „So znepokojením som sledovala vývoj situácie v Taliansku, kde sa v tom čase nachádzalo veľa dovolenkárov zo Slovenska aj Českej republiky a bola len otázka času, kedy sa nákaza rozšíri aj u nás,“ hovorí. „Riziko som si uvedomovala od prvej chvíle a ku každému pacientovi som pristupovala ako k potenciálne nakazenému. Našťastie sme v našej lekárni včas zaviedli všetky bezpečnostné opatrenia,“ dodáva. „Prvé týždne po vypuknutí nákazy boli naozaj extrémne. Pracovali sme na hranici svojich možností a bol to asi najväčší nápor, aký som kedy zažila,“ opisuje mladá lekárnička, ktorá hovorí, že tie najťažšie týždne zvládla vďaka ochote a spolupatričnosti svojich kolegov a ich kolektívnemu pozitívnemu mysleniu.

 

„Tlak na nás lekárnikov bol zo strany pacientov obrovský, zobrali nás útokom a nonstop sa tvorili rady až von na ulicu, bojovali sme s nedisciplinovanosťou ľudí, nemali sme čas na jedlo, pitie ani záchod, niektoré moje kolegyne od vyčerpania kolabovali. Navyše sme pracovali v oslabení kvôli personálu v povinnej karanténe po návrate z rizikovej oblasti,“ opisuje Lívia, ktorá musí popri psychike v práci riešiť aj veľmi praktické problémy. „Mne osobne spôsobuje najväčšie problémy práve nosenie rúška alebo respirátora počas celej služby,“ hovorí farmaceutka, ktorá musí dlhé hodiny v ochranných prostriedkoch komunikovať s pacientmi. „Je to pre mňa naozaj náročné, a okrem toho otlačená tvár, neustála bolesť za ušami od gumičiek, suché sliznice, zničené ruky od dezinfekcie a latexových rukavíc mi nepridávajú na pozitivite,“ dodáva.

 

Z ambulancie k učebniciam

Fakt, že prevažnú väčšinu zamestnancov v zdravotníctve tvoria ženy znamená, že v prípade epidémie, aká nás zastihla posledné mesiace, sa všetky lekárky či sestričky-matky ocitnú v najťažšej možnej situácii. Okrem extrémne náročnej práce v núdzovom stave, keď si nemôžu zobrať voľno ani dovolenku a musia nastúpiť do služby, kedykoľvek treba, sa musia stále starať aj o svoje deti. Často k tomu pribúda aj starostlivosť o starších rodičov, ale množstvo stresu pridáva už len „obyčajné“ varenie či bežná starostlivosť o domácnosť.

 

„Cez deň som v ambulancii, niekedy pokračujem do nočnej služby a voľné dni trávim buď na 155-ke alebo na záchranke,“ hovorí Silvia Štrbáková, všeobecná lekárka z Trnavy, ktorá okrem svojej ambulancie slúži aj v záchrannej službe. „Mám tri malé deti, a keď sa nevenujem pacientom, trávim všetok čas s nimi, takže moja domácnosť podľa toho vyzerá a teraz by som vás asi domov na návštevu nepozvala,“ hovorí s úsmevom. Jej deti majú tri, päť a osem rokov a Silviin manžel je tiež záchranár, takže je tieto dni rovnako vyťažený. „S najstarším synom, ktorý má poruchy učenia, sa každý deň učíme, takže popri lekárke, kuchárke, upratovačke, som aj špeciálna pedagogička. Skrátka taká obyčajná mama,“ hovorí lekárka. „Deti to zatiaľ zvládajú,“ dodáva Silvia. „Pravidelne ich brávame von, za mesto, do ľudoprázdnych zákutí vybehať sa. Keď sme obaja s manželom v práci, venuje sa im naša asistentka, ktorá študuje pedagogiku a je bohatým zdrojom aktivít,“ hovorí.

 

Z pandémie koronavírusu začala mať obavy, keď sa začali kopiť prípady v neďalekom Taliansku, no na zdravotnú krízu takýchto rozmerov sa dá za taký krátky čas pripraviť len veľmi ťažko. „Pripravení sme samozrejme neboli, tak ako celé naše zdravotníctvo,“ hovorí Silvia, ktorej tiež na začiatku epidémie chýbalo dosť ochranných prostriedkov, podobne ako jej kolegom po celom svete. „Keď som v predstave blížiacej sa pandémie začala vyvolávať do lekární a svojim bežným dodávateľom, všetko bolo vypredané. Tak som oslovila stránky s pomôckami pre zváračov a niečo málo sa mi podarilo zohnať, aby som vybavila seba a sestričku,“ opisuje doktorka, ako sa v ťažkej situácii vynašla. Podobne ako mnohí ďalší, aj ona čakala na pomoc od VÚC alebo štátu niekoľko týždňov. Dnes ju však trápi, ako prežijú ďalšie mesiace. „Veľmi negatívne vnímam fakt, že zdravotné poisťovne uvažujú o paušálnom redukovaní platieb ambulantným lekárom na 75 %. Zabezpečujem ambulanciu prvej línie päť dní v týždni, za ochranné pomôcky platím navyše niekoľko sto eur a toto riešenie sa mi zdá značne demotivujúce,“ hovorí.

 

Aj doktorka Anita Riedlová z Košíc sa s príchodom svetovej pandémie koronavírusu ocitla v úplne novej situácii. „Ako lekárka som strach nemala a nemám, od prvej chvíle epidémie pracujem naďalej na troch ambulanciách, síce v núdzovom režime, ale som stále prítomná,“ hovorí skúsená gastroenterologička. „Ako manželka, matka a dcéra však mám na zreteli urobiť všetko, aby moja rodina neochorela. Je to o to ťažšie, že aj manžel je lekár v prvej línii, dcéra študuje medicínu a v rodine máme aj členov, ktorí patria do najzraniteľnejšej skupiny,“ hovorí doktorka.

 

Ochranné pomôcky tiež zháňala, kde sa dalo a minulý týždeň jej dorazili rukavice a rúška aj od VÚC. Ešte skôr však dostala pomoc priamo od ľudí na Slovensku vďaka projektu Kto pomôže Slovensku, ktorý dodnes vyzbieral takmer milión eur od dobrovoľných darcov. Z finančných príspevkov zháňa ochranné pomôcky či vybavenie pre nemocnice, lekárov alebo inštitúcie, ktoré najakútnejšie potrebujú pomoc. „Musím povedať, že zareagovali naozaj fantasticky a aj keď prvotne pomáhajú nemocniciam, postupne prichádzajú balíčky so všetkým, čo potrebujeme,“ hovorí lekárka, ktorá sa v práci každý deň vystavuje veľkému riziku nákazy pri blízkom kontakte s pacientmi. „Musím povedať, že naši pacienti sú disciplinovaní, každý nás kontaktuje telefonicky a následne sú vyšetrení,“ hovorí Anita.

 

Dobré rady a nezištná pomoc

Až kríza ukázala, že naše bežné lekárky, sestry, lekárničky či každý, kto sa stará o to, aby mohli bez problémov pracovať, sú skutočne nenahraditeľné. Niektoré sa chytili práce v krízovom štábe, aby pomohli štátu čo najlepšie zvládnuť akútnu situáciu a verejnosti pomohli pochopiť riziká i vládne opatrenia, iné zas pracujú za kulisami. „Mojim pacientom a známym sa občas prihováram cez sociálne siete, k noseniu rúšok som ich nabádala ďaleko predtým, ako sa to stalo povinným. Dnes žijeme ‚dobu rúškovú‘, zvykajme si, že bude dlhá,“ hovorí doktorka Anita Riedlová.

 

„Veľmi nás potešila spolupatričnosť niektorých ľudí, ktorí ostali doma,“ hovorí farmaceutka Janka Selecká. „Pani učiteľka zo škôlky nám ušila rúška pre ľudí, ktorí si ich nemohli dovoliť kúpiť. My sme následne učili ľudí, ako ich správne nosiť,“ opisuje. „Bola som hrdá na Sečovčanov, ako sa postavili k problému. Nosili rúška, dezinfikovali si ruky, dodržiavali 2m rozostupy,“ hovorí lekárnička o prvých týždňoch epidémie, kedy vďaka disciplíne ľudí v krajine klesla krivka nákazy na zvládateľnú hranicu.

 

Mladá infektologička Monika Paločková zobrala svoje poslanie výnimočne svedomito. Pracuje v krízovom infektologickom tíme v Bratislave, kde odoberá vzorky pacientom podozrivým na ochorenie COVID-19 a o svojej práci i pocitoch píše na sociálnych sieťach, aby inšpirovala ľudí k väčšej zodpovednosti a trpezlivosti. „V dobe, kedy to u nás vypuklo, bola situácia v subsaharskej Afrike viac-menej stabilizovaná. Videla som, že kolegovia na Slovensku majú obrovský nápor,“ hovorí doktorka, ktorú koronakríza priviedla domov na Slovensko z africkej Kene, kde pracovala ako dobrovoľníčka. „Rozhodla som sa pomôcť tam, kde moja pomoc chýbala viac, kde patrí aj moje srdce – na Slovensku,“ hovorí Monika. Prostredníctvom fotiek a postov približujúcich prácu zdravotníkov v testovacích tímoch ľudí prosí, aby zostali doma a nevystavovali sa zbytočnému riziku.

 

„Prebdené noci a dni strávené v nemocnici, týždne, víkendy bez rodín, večer návrat do prázdneho bytu len preto, aby sme chránili svojich blízkych, nočné služby bez spánku, každý deň zmeny a stres z nich, obrovský tlak,“ opísala Monika v jednom zo svojich postov na Facebooku.

 

Každý deň bližšie k objatiu

Ešte ťažšiu situáciu majú rodiny, kde v dnešných rizikových povolaniach pracujú hneď viacerí členovia. Ľudmila Bilková pracuje ako farmaceutka v lekárni na Kramároch, jej mama pracuje v inej lekárni a jej sestra je policajtka. „Bývame samostatne a vzhľadom na našu prácu sa nemôžeme stretávať, lebo by sme násobili riziko,“ hovorí. „Moje kamošky sú všetky lekárky, sestričky, farmaceutky. Nevideli sme sa už veľmi dlho naživo, ale ako vravím ja, každý deň sme bližšie k objatiu, lebo raz to skončí,“ dodáva mladá lekárnička.

 

Hoci si nemôže kvôli mimoriadnej situácii zobrať voľno a únavu dohnať z pohodlia domova, na svoju prácu sa nesťažuje. „Moja mamina to zvláda parádne a sestra tiež. Všetky pracujeme od začiatku a nechýbajú nám ani kaderníctva, ani fitko, ani divadlo tak veľmi, ako čas spolu,“ hovorí Ľudmila, ktorá teraz len sníva o pohodových dňoch na záhrade u rodičov pod rozkvitnutou magnóliou alebo o plánovaní nových zaujímavých ciest. „Milujem cestovanie, ale čo mi naozaj chýba je čas s ľuďmi, ktorí tvoria môj svet.“

Patrí do vydania: 
Máj 2020